Prihlásiť

Prihlásenie k vášmu kontu

Uživateľ *
Heslo *
Pamätaj si ma

Vo štvrtok v posledný týždeň pred Vianocami sme sa v evanjelickom kostole v Petržalke pripravovali na Vianoce netradičným koncertom. Niesol názov Spoločná pieseň Vianoc? a zažívali sme pri ňom doslova na vlastnej koži, že nás hudba dokáže spojiť bez ohľadu na to, ako vyzeráme či koľko máme rokov, ba dokonca bez ohľadu na to, či sme dobrí priatelia alebo sa v skutočnosti až tak veľmi nepoznáme. Deti pripravili jednotlivé čísla pod vedením skúsených pedagógov Ivana Šillera a Tomáša Boroša z katedry hudobnej výchovy PdF UK a našej pani učiteľky Barbory Haasovej. Pomáhali im pri tom aj členovia ensemblu Ricercata z rádia Devín, hudobník Fero Király a študenti z pedagogickej fakulty. Sústredené tváre detí pri práci so zvukom i s tichom nás presviedčali, že sa to dá – že ak sme vnímaví jeden voči druhému, môžeme spoločne s učiteľmi a rodičmi úplne prirodzene vytvárať hudbu a tešiť sa nielen každý zo svojho vlastného vystúpenia, ale aj z celkovej súhry a spolupráce.
V čomsi koncert pripomínal bežný deň v Narnii, kde nám ide práve o to, aby sme sa popri hrách a štúdiu učili aj dobrému spolunažívaniu s ostatnými. V posledných týždňoch pred Vianocami sme sa o tom v jednotlivých triedach častejšie rozprávali. Hovorili sme si, že tak,  ako existujú priatelia – ľudia, ktorí sú nám blízki a s ktorými si rozumieme, existujú aj iní ľudia, tí, s ktorými si nerozumieme – naši NIE priatelia. Čo s nimi? Čo s ľuďmi, ktorí nám lezú na nervy, ba čo horšie – ktorým lezieme na nervy my? Môže nás niečo spojiť s nimi? A ako sa to vlastne dá? Ako môžem sedieť v lavici vedľa niekoho, kto ma neustále provokuje? Ako môžem pracovať v jednej skupine s niekým, kto sa mi posmieva? 
To sú ťažké otázky, nad ktorými si často lámu hlavu aj dospelí. Preto sme sa rozhodli privolať si na pomoc príbeh z minulosti. Je to skutočný príbeh, ktorý sa stal presne pred sto rokmi na Vianoce počas 1. svetovej vojny, a ktorý rozpráva o tom, ako sa aj z najzarytejších nepriateľov môžu stať priatelia. Aby sme si to vedeli dobre predstaviť, zahrali nám deti z divadelného krúžku pani učiteľky Zuzky Janekovej. V tomto príbehu vojakov, ktorí bojovali proti sebe v zákopoch, spojí vianočná pieseň, ktorú niektorí z nich začnú spievať. Jeden z vojakov sa na základe toho odhodlá na šokujúco odvážny čin – s rukami nad hlavou, celkom bezbranný vystúpi zo zákopu a pomaly kráča naprieč krajinou nikoho smerom k nepriateľovi. Z druhej strany nezaznie paľba, ale oproti mu vyjde vojak z druhého tábora. Stretnú sa a v ten deň sa bojisko zrazu zmení na ihrisko – vojaci sa spolu začnú rozprávať, smiať, vymieňať si fotky či sladkosti. Ba dokonca začnú spolu hrať futbal. Na chvíľu je všetko tak, ako má byť. A všetko sa to začalo jednou vianočnou piesňou.
A o čom sa v nej spieva? O čom sú vlastne Vianoce? Tá pieseň, hoci pre nás už možno trochu obohraná, je v skutočnosti veľmi tajomná. Spieva sa v nej totiž o Bohu, ktorý sa vzdal, zdvihol ruky nad hlavu a vstúpil krajiny nikoho. Pomalými krokmi zamieril k nám, najprv ako bezmocné bábätko a neskôr ako dospelý muž, ktorý sa v tom boji nechal zabiť, aby priniesol do našich životov nádej na definitívny mier – zmierenie do našich vzťahov. Pred Bohom sme si všetci rovní, pretože nás má všetkých rovnako rád – rodičov, učiteľov i žiakov, tých, ktorí ho poznajú, aj tých, ktorí o ňom veľa nevedia, tých, ktorí nám ubližujú, aj tých, ktorí sú k nám milí. 
Naším prianím je, aby tieto Vianoce mohli byť pre nás príležitosťou na stretnutie nielen s našimi blízkymi, ale aj s tými, ktorí sú vám vzdialení – spolužiakmi či kolegami, s ktorými si až tak nerozumieme, ktorí nás niečím vytáčajú alebo sú nám nesympatickí. Možno vďaka nim zažijeme čas odpustenia a novej láskavosti. A možno práve cez nich sa nám bude môcť prihovoriť Boh.

 

Kristína Uhlíková

 

Tu si môžete pozrieť fotky z koncertu.

 

FaLang translation system by Faboba